Dážď

Letný večer, úzka ulička, svietia už len pouličné lampy a ja idem a cítim ako mi po tvári stekajú kvapky dažďu. Pomaly a tichučko sa rozoznieva hlas dažďa a presne dokáže vystihnúť moje pocity. Dážď, ktorý je tak svieži, dokonalý a pritom tak chladný a melancholický. Dážď, ktorý dokáže ma dostať do iného sveta. Sveta, ktorý dáva myšlienkam nový rozmer. Zamyslenie sa, zrelaxovanie a neskutočné povzbudenie. Pocit chladný a osviežujúci zároveň, pre telo i myseľ. Dážď dokáže lámať obraz duše a zároveň formovať každý jeden myšlienkový pochod. Sedím, premýšľam a počúvam ako kvapky dažďu klepocú na parapetu. Vytvárajú jedinečný a neopakovateľný tón. Tón, ktorý nie je tónom obyčajným, zapísaným v osnove. Je to tón, ktorý každému znie v srdci jedinečne. Ako tlkot srdca, ktorý počujem len keď sa stíšim, priblížim srdcu a načúvam mu.

Utešená rodinka

Prechádzkami

Filipko

Osvienčim 2011

Osvienčim, miesto, kde vyronila sa nejedna slza...

Italy 2012