Príbeh malej Žofie
Malá Kačena vždy túžila mať nejaké domáce zvieratko. Keďže bývala v byte rodičia jej koňa, kravu, psa, korytnačku, škrečka a ani nič iné nedovolili. A bolo to pochopiteľné. Neskôr, keď dostala trošku rozumu, pochopila, že korytnačka by jej úplne stačila a začala sa o ne zaujímať a naozaj ju fascinovali. Ale ako sa presťahovali do väčšieho bytu, stále rozprávala ako by už konečne mohla mať, lebo má vlastnú izbu a aj zodpovednosť.
Keď malá Kačena trošku vyrástla, nastal okamih jej 18-tich narodenín. Nič iné si nepriala viac ako vysnívanú korytnačku. Ale už ani len neverila, že by sa jej to mohla splniť.
Bolo to veľké prekvapenie, keď si otvorila darček a tam naozaj bola malá, malilinká korytnačka, ktorá hneď dostala meno Žofia, nikto však nevie prečo, proste prvý dojem.
Po čase, keď si už všetci členovia rodiny Žofiu veľmi obľúbili, dostala Žofka parťáčku (alebo parťáka to niekto nevie). Bola to ešte menšia, malilinká korytnačka. Ale tá asi nebola pripravená čeliť krutým podmienkam života v 21.storočí. A asi po týždni skončila bojovať a zomrela...
A tak si Žofka žila sama. Stala sa súčasťou rodiny. Až prišlo leto naša rodina sa rozhodla, že pôjdeme na dovolenku na našu milovanú chatu na Pitelovú. A samozrejme, že sme nemohli zabudnúť ani na našu Žofku. Proste cestovala s nami, veď predsa čo by doma, sama robila. Na naše prekvapenie, Žofka si Pitelovú veľmi rýchlo obľúbila a aklimatizovala sa na podmienky väčšej slobody. Brázdila trávou hore dole, spoznávala živočíchov voľnej prírody, cítila slobodu. Vraj sa hovorí, že korytnačky sú pomalé ale s tým nemôžem súhlasiť, keďže som videla čo dokáže stvárať. Ako rýchlo jej odrazu niet.
Posledný deň moja rodinka odchádzala bez mňa pretože ja som musela ísť domov o niečo skôr keďže som mala v lete brigádu. Sľúbili mi, že mi Žofku prinesú, aby som ju nemusela ja teperiť vo vlaku. Moje veľké prekvapenie však bolo keď naši prišli domov bez nej. Žofia si natoľko zvykla, že sa jej do levického činžáku nechcelo.
Žofia posledný deň ušla z pripravenej škatuľky. Proste jej nebolo. Všade sme ju niekoľko krát hľadali ale nebolo jej. Bolo nám smutno.
Prešli dlhé týždne a mesiace a odrazu tu bola jeseň. Presnejšie bol levický tradičný jesenný jarmok. Lístie opadávalo, ovocie už na stromoch nebolo a Pitelová bola v plnej kráse.
Moja teta, Evka, kopala v záhrade a vyberala petržlen. Odrazu zakopla o niečo, čo si v prvom okamihu myslela, že je kameň ale keď to na ňu riadne zasipelo, pochopila, že to kameň nie je. Áno, bola to moja Žofia. Celé tie mesiace, dokopy 4, prežila v teple, suchu, daždi i chlade v divočine a sama. Asi jej pomohol jej pancier, alebo prostredie Pitelovej splnilo všetky jej požiadavky. Neviem si to vysvetliť, keďže doma v akváriu žila s presnou teplotou vody, dennodennou stravou a výbehom z vody. Pravdepodobne žila z kvapôčok rosy (keďže je to vodná korytnačka), tunajším hmyzom a úkryt našla zakopaná v zemi.
Teraz je už naspäť doma v Leviciach a je pripravená na zimný spánok.
Srdce je plné, pripravené a odhodlané tak veľa darovať. Túži naplniť, s obrovskou vášňou, druhé srdce láskou a radosťou. Spraviť toho druhého šťastným. Vyčarovať najkrajší úsmev na tvári. Ale predstav si kameň. Voda ho obrusuje, formuje. Ale dnu neprenikne. Srdce je odrazu ako kameň. Odolné.
Po čase, keď si už všetci členovia rodiny Žofiu veľmi obľúbili, dostala Žofka parťáčku (alebo parťáka to niekto nevie). Bola to ešte menšia, malilinká korytnačka. Ale tá asi nebola pripravená čeliť krutým podmienkam života v 21.storočí. A asi po týždni skončila bojovať a zomrela...
A tak si Žofka žila sama. Stala sa súčasťou rodiny. Až prišlo leto naša rodina sa rozhodla, že pôjdeme na dovolenku na našu milovanú chatu na Pitelovú. A samozrejme, že sme nemohli zabudnúť ani na našu Žofku. Proste cestovala s nami, veď predsa čo by doma, sama robila. Na naše prekvapenie, Žofka si Pitelovú veľmi rýchlo obľúbila a aklimatizovala sa na podmienky väčšej slobody. Brázdila trávou hore dole, spoznávala živočíchov voľnej prírody, cítila slobodu. Vraj sa hovorí, že korytnačky sú pomalé ale s tým nemôžem súhlasiť, keďže som videla čo dokáže stvárať. Ako rýchlo jej odrazu niet.
Posledný deň moja rodinka odchádzala bez mňa pretože ja som musela ísť domov o niečo skôr keďže som mala v lete brigádu. Sľúbili mi, že mi Žofku prinesú, aby som ju nemusela ja teperiť vo vlaku. Moje veľké prekvapenie však bolo keď naši prišli domov bez nej. Žofia si natoľko zvykla, že sa jej do levického činžáku nechcelo.
Žofia posledný deň ušla z pripravenej škatuľky. Proste jej nebolo. Všade sme ju niekoľko krát hľadali ale nebolo jej. Bolo nám smutno.
Prešli dlhé týždne a mesiace a odrazu tu bola jeseň. Presnejšie bol levický tradičný jesenný jarmok. Lístie opadávalo, ovocie už na stromoch nebolo a Pitelová bola v plnej kráse.
Moja teta, Evka, kopala v záhrade a vyberala petržlen. Odrazu zakopla o niečo, čo si v prvom okamihu myslela, že je kameň ale keď to na ňu riadne zasipelo, pochopila, že to kameň nie je. Áno, bola to moja Žofia. Celé tie mesiace, dokopy 4, prežila v teple, suchu, daždi i chlade v divočine a sama. Asi jej pomohol jej pancier, alebo prostredie Pitelovej splnilo všetky jej požiadavky. Neviem si to vysvetliť, keďže doma v akváriu žila s presnou teplotou vody, dennodennou stravou a výbehom z vody. Pravdepodobne žila z kvapôčok rosy (keďže je to vodná korytnačka), tunajším hmyzom a úkryt našla zakopaná v zemi.
Teraz je už naspäť doma v Leviciach a je pripravená na zimný spánok.
